V piatok sme mali posledné raňajky, žiaľ, nič špeciálne. Odhlásiť z izby sme sa mali do soboty rána o desiatej a na večer bol naplánovaný odchod. Presne preto sme sa s maminou rozhodli, že poslednýkrát pôjdeme k moru už v piatok, kým sme sa mali kde osprchovať a pokojne prezliecť. Pri mori sme strávili dlhý čas, veď to bolo naposledy, a kúpali sme sa obidve. To bol jediný deň, kedy sme zažili úžasné vlny, ktoré nami kolísali a ja som si to neskutočne užívala. Mamina stála po kolená pri brehu a dokonca raz spadla medzi kamene a nevedela sa postaviť, ako ňou vlny hádzali. Vyzeralo to strašne, ale, našťastie, sa iba trochu odrela. Kúpali sme sa až do večere a po nej sme sa opäť vybrali na prechádzku, smer Baška Voda, no nešli sme do mesta. Cestou sme zišli z chodníčka a sadli si na kolu do koktejl baru na pláži, ktorú sme ešte nepoznali. Išli sme tam na základe odporúčania. Z pohodlia stoličiek a so slamkami v ústach sme sledovali prekrásny západ slnka. Už za tmy, pomaly v noci, sme prišli späť do Hvaru a poslednýkrát sme si ľahli do nie veľmi mäkkých postelí.
V sobotu sme boli zbalené a izbu sme vypratali do jedenástej. A autobus mal ísť o ôsmej večer. Čiže tu zase bola tá otázka, a čo teraz? Minimálne hodinu sme sedeli v televíznej miestnosti v hoteli s batožinou, pretože iba tam bola elektrická zásuvka, kde si mohla mamina nabiť telefón. A potom sme sa jednoducho potulovali po okolí Baško Polje. Dali sme si zmrzlinu, kolu v reštaurácii, ešte sme nakúpili pekné veci v stánkoch, šli sme do potravín, na kávu atď. Krátky čas popoludní sme išli do Promajne, do pizzérie, na obed.
Pizza bola výborná, boli sme veľmi spokojné. 🙂 V pizzérii sme sa snažili zdržať čo najdlhšie, aby nám nebolo v hoteli tak dlho a po prestávke na trávenie sme sa zdvihli a šli sme sa pomaly prejsť. Až teraz sme si naplno všímali prístavy a lode a, dokonca, sme prvýkrát, odkedy sme boli na dovolenke, videli cikádu. Hmyz, ktorý sme počuli „cvrlikať“ celé dni a hlavne v noci, sme konečne zazreli na vlastné oči. Žiaľ, hmyz odkráčal, kým som ho mohla odfotiť….
Nejako sme to čakanie pretrpeli, keď konečne prišiel autobus, aj keď inam, ako sme čakali a museli sme sa s obrovskou ťažkou taškou naťahovať do kopca a ešte po schodoch. Tentokrát mi cesta neubiehala tak dobre, ako minule, pretože ma bolel spálený chrbát a naviac mi vôbec nešlo spať. Aby som sa len nesťažovala, bol nám aj pustený film, našťastie, inak by ma od nudy asi porazilo. Martin nás vyzdvihol v Bratislave a hurá, okolo obeda sme boli doma. Konečne. Veď ako sa hovorí, všade dobre, doma najlepšie. 🙂
Hádam ste mali posledné dni tak skvelé ako ja a prajem vám pokojnú nedeľu 🙂