V stredu sme boli s bratom Martinom v Bratislave na nákupoch. Práve som si skúšala prekrásny sveter, keď mi volala mamina s tým, že môžeme ísť samy dve na dovolenku za celkom dobrú cenu, ale potrebuje hneď vedieť, či súhlasím. Bola to last minute do Chorvátska, v piatok sa malo odchádzať a vo štvrtok bol sviatok, preto sme museli hneď zaplatiť, ak sme nechceli riskovať, že nás niekto predbehne. Súhlasila som a pokračovala v nakupovaní.
Cestovali sme až podvečer, takže som mala čas sa v piatok doobeda pobaliť, byť s Peťkom a ešte si aj kúpiť priehľadný župan na plavky, ktorý si v Chorvátsku nájde dokonalé využitie. Martin nás odviezol do Trnavy, kde sme čakali na autobus. Dosť dlho meškal, pretože niekde zabudli vyzdvihnúť štvorčlennú rodinku a to sa riešilo. Nakoniec si vraj vzali taxík, ktorý im bol preplatený, ale podstatné je, že sme konečne nastúpili, usadili sa a ja som okamžite zaspala, ešte vodič ani nenaštartoval. Zobudila som sa v Bratislave a opäť som zaspala. Na tú cestu sa vlastne až tak nesťažujem, mohlo to byť oveľa horšie. Našťastie som sa pár dní za sebou poriadne nevyspala, tak som to doháňala.
Peklo začalo, keď už sme boli v Chorvátsku a rozvážali sme ľudí do hotelov. Baško Polje, to je naša destinácia, bolo, samozrejme, až poslednou zastávkou. To už som nespala. Iba som sedela, opierala si hlavu a pri každej zastávke dúfala, že je to konečne náš cieľ. Chcelo sa nám volať na slávu, keď sme konečne vystúpili pred hotelom Alem. To nás však prešlo, keď sme zistili, že nás ubytujú až o druhej. Bolo jedenásť hodín. Odložili sme si tašky v hale v hoteli a zišli sme dole do reštaurácie, kam nás nasmeroval jeden milý pán, ktorý sem chodí pravidelne každý rok. Reštaurácia sa nachádzala akoby iba na terase pod slnečníkmi a bola rozdelená na sekcie – iba pitie, jedlo. Sadli sme si s prázdnymi bruchami tešiac sa na poriadne jedlo a zistili sme, že sa tu varí až od dvanástej. Po takmer hodine presedenej iba s kolou sme si konečne dali pizzu. Nenašla som v lístku obyčajnú kukuricovú, ktorú si dávam všade, lebo na nej nie je čo pokaziť, tak sme museli vybrať inú. A úprimne? Na Slovensku robia pizzu oveľa lepšiu… Keď nás už ubytovali a išli sme si po tašky, nasmerovali nás hľadať Hvar. Nie, nemám na mysli ten ostrov, ale depandance menom Hvar, ktoré obsahovalo prízemie a poschodie a niekoľko izieb. Ďalšie depandance niesli názvy napríklad Papuk alebo Soča. Hotel aj depandance sú situované akoby v lese – stromy, hlina, kamene… – preto sme sa cítili ako v českom kempe. Dovolenkári, ktorých sme stretávali boli prevažne Česi a Slováci. Naša izba bola celkom jednoduchá, maličká kúpeľňa so záchodom a sprchovým kútom, v izbe dve (viac tvrdé ako mäkké) postele, maličké nočné stolíky a komoda a balkón s plastovým stolom a dvomi stoličkami.
Hneď ako sme sa vybalili, navliekli sme si plavky, pobrali sme deku a uteráky a vybrali sme sa k moru. Neboli sme od neho ďaleko, len sme zišli popri chatkách a spomedzi stromov sme sa vynorili na kamienkovej pláži. Za nami sa týčili nádherné hory, ktoré vyzerali ako namaľované. Vidieť takéto zábery vo filme, bola by som si istá, že herci stoja v štúdiu pred zeleným plátnom. Neprekvapilo ma, že som do vody išla sama, bez maminy. A sama som si plávala až do času, keď sme sa rozhodli ísť naspäť na izbu. Práve tu si našiel využitie môj nový župan na plavky, cestou na pláž i cestou z pláže. 🙂 Akurát som sa stihla osprchovať pred večerou, na ktorú sme išli presne o pol siedmej do veľkej jedálne. Výber jedla bol celkom fajn… Po večeri sme sa vybrali preskúmať blízke mestečko menom Baška Voda, asi 20 minút chôdze, a boli sme pripravené utratiť nejaké kuny. Aj sme utratili, práve včas, kým začalo neskutočne hrmieť a blýskať sa a boli sme nútené sa otočiť.
To bol začiatok nášho dobrodružstva a čoskoro pribudne pokračovanie. Želám vám pohodový deň (nemám tu vôbec prehľad o tom, aký je práve deň :)) a podobným dobrodruhom príjemné dovolenkovanie 🙂