V druhej časti sa presunieme do banky, kam sme zamierili po múzeu a na čo sme sem boli pôvodne nalákaní. Opäť by som rada začala pár vetičkami vo všeobecnosti. Všímala som si, samozrejme, aj ako chodia Rakúšanky oblečené, čo som si však mohla naplno všímať až v banke. Pracovníčky banky boli veľmi elegantné a pekné, avšak našli sa aj také tie „katastrofálne“ výnimky. Zopár. Čo som si však ešte všimla, že ak mala žena oblečené šaty alebo sukňu, väčšinou mala vzorované pančuchy – od menej povšimnuteľných čiar a mašličiek, po výrazné vzory a obrazce. Aj tu sa našlo niekoľko nie veľmi dobre skombinovaných vzorov, ale opäť to bolo len pár výnimiek. Všímala som si aj mužskú módu a v nej nesmela chýbať košeľa, lakované topánky, kravata a väčšinou aj sako. Ďalej musím spomenúť automaty. Ceny boli vyššie ako u nás, ale automaty boli úplne odlišné od našich (aspoň od tých, ktoré som ja videla). Výdaj zvolenej veci prebiehal trošku inak a navyše tie automaty boli aj pre kreditné karty, čo ma fascinovalo, lebo na Slovensku som také niečo nepostrehla. No, tak už konečne prejdem k jadru veci, a to k prednáške o peniazoch. Celá bola formou hry, na začiatku sme dostali na krk tablet a ako prvé sme vyplnili krátky testík o našej finančnej znalosti; mala som správne asi polovicu odpovedí.
Ďalej sme sa presúvali na rôzne stanovištia, z ktorých prvé pozostávalo z niekoľkých stĺpov s farebnými objektmi na ich vrchu. Každý symbolizoval nejakú sféru, do ktorej sa investujú peniaze, čo si spomínam tam boli stĺpy voľný čas, strava, bývanie, nakupovanie, doprava a pár ďalších. Na tablete sa každému zjavil profil a rozpočet, aký mesačne dostáva. Svoj profil som si poriadne neprečítala, ale zachytila som, že som bola devätnásťročná študentka a môj rozpočet bol 730 eur mesačne. Mali sme rozdeliť danú sumu tak, aby sme do každého stĺpu niečo investovali a na konci sme si pozreli akési grafy, ako sme dopadli a aj percentá, ako sa do čoho investuje na Slovensku a ako v Rakúsku.
Potom sme boli náhodne rozdelení do dvoch skupín (buď sa na tablete zobrazila zlatá minca, alebo diamant) a druhá skupina odišla s jedným z našich profesorov. My sme sa presunuli vedľa, kde sa nachádzali tri rotopedy a pred nimi pulty s možnosťami A, B, C a D. Opäť sme boli náhodne rozdelení do skupín po piatich. Princíp bol v tom, že jeden z nás bicykloval, pričom ostatným čítal otázky týkajúce sa, samozrejme, financií a my sme mali určiť správnu odpoveď. Kým bicykloval, možnosti na pulte svietili a všetci naraz sme mali načítať farbu správnej odpovede (u každého bola farba tej istej odpovede iná). Ak bola odpoveď správna, bicyklovalo sa ľahšie, na čo sa náš „cyklista“ dosť sťažoval, lebo mu to išlo príliš ľahko. 🙂 Nakoniec moja skupina dopadla najlepšie v asi troch odvetviach.
Presunuli sme sa k „našej planéte“. Vlastne to boli monitory usporiadané do tvaru gule. Úprimne ľutujem, že som to nestihla vyfotiť. Pripomínalo to našu planétu, lebo na monitoroch bola práve ona premietaná – naše kontinenty, moria, oceány, naozaj pekné. Dostali sme na výber, o čom chcem vedieť trochu viac – o obchodovaní s kávou, s džínsami a na tretiu vec si nespomínam. Myslím, že to bolo nejaké jedlo, ale… Skutočne už neviem. Zvolili sme si kávu. Popri cestovaní od jedného monitora k inému (zo svetadiela na druhý), sme dostali aj pár otázok, napr. som sa dozvedela a doteraz si pamätám, že vo Viedni je okolo 420 kaviarní. Potom sme si spoločne sadli, rozprávali sa o Fair Trade a čítali pár názorov bežných ľudí na takúto kávu.
Prešli sme do malej, celkom tmavej miestnosti, kde sme dostali niekoľko otázok ohľadom našich názorov, napr. či by sa mali zrušiť hotovostné peniaze a tak podobne. Po každej otázke sme si pozreli názory (asi) náhodných ľudí z ulice a vysvetlenie odborníka. Každá riešená vec mala svoje výhody aj nevýhody. Len pre zaujímavosť, ja som absolútne bola za NEzrušenie hotovosti.
Ďalej sme sa presunuli do trezora, kde sme hrali ďalšiu hru. Pre technické problémy druhej skupiny nám zvýšil čas a zahrali sme si ju dvakrát, ale aj tak doteraz presne nechápem, o čo v tej hre vlastne šlo. Boli sme náhodne rozdelení do dvojíc, pričom tablet fungoval iba jednému z dvojice. Na obrazovku vyskočilo päť kartičiek s obrázkami a popisom, čo má kartička predstavovať. Teraz si spomeniem, napríklad, na slnečný kolektor alebo udicu. Pri každej kartičke sme rozdeľovali päť bodov na materiálnu, skrytú a emocionálnu hodnotu veci na nej vyobrazenej. Náhodne nám bola pridelená iná dvojica s inými kartičkami, proti ktorej sme akože bojovali. Kartičky sme priraďovali k udalostiam rovnakým ako protivníci, napr. tam bola potopa. A nastal akýsi súboj našich kartičiek s tými ich. Záležalo na tom, koľko bodov sme čomu dali a, ako som už spomenula, nechápem význam tejto hry, ani ten súboj kartičiek. Čo ale viem, že dvojica, ktorej polovicu som tvorila ja, prehrala obidva razy. Víťazi si vybrali jednu z dvoch schránok s rôznymi predmetmi a porazeným ostala tá druhá schránka. Prvýkrát som nemala potuchy, čo robiť a iba sme stáli pri svojej cene, druhýkrát sme prišli na to, že sme mali oskenovať nálepku pod predmetom, čím sme získali kartičku s týmto predmetom, rozdelili päť bodov jej materiálnej, skrytej a emocionálnej hodnote a vymenili ju za jednu z kartičiek, ktoré sme už vlastnili. A aký mala celá táto hra zmysel? Nemám absolútne poňatie… Poďme ďalej. Vlastne už sme takmer na konci. Po (nielen pre mňa) nepochopiteľnej hre v trezore sme sa presunuli do priestorov pod „našou planétou“ a dostali sme ten istý test z našich znalostí financií ako aj na začiatku. Teraz už sa ale predpokladalo, že už vieme správne odpovede. A viete čo? Tie správne odpovede (ktoré behom prednášky padli niekoľkokrát) som si zapamätala iba ja a jeden ďalší človek.
Nakoniec sme sa rozlúčili a mohli sme našu menovku nalepiť na jeden zo stĺpov vo vestibule. Áno, ešte na začiatku sme dostali menovky, ktoré sme síce nevyužili, ale aspoň sme ich nalepili na stĺpy. 🙂 Žiaľ, viac a krajších fotiek sa mi v zápale a rýchlosti celej prednášky/hry nepodarilo urobiť.
Aj keď výlet už skončil, článok pokračuje. Pretože bol včera Valentín. Nebudem písať árie o láske, pretože sa to príliš nehodí, keďže som strávila Valentína inde, než doma. Keď som sa na výlet do Viedne zapisovala, nevedela som, že to bude na Valentína. Síce sme prišli domov celkom skoro podvečer a bola som ešte aj s Peťkom, ale nebolo to to pravé orechové. Peťko mi kúpil sladučký, usmievavý muffin, pretože som usmievavá a milujem muffiny (síce bol džemový, čo nemám rada, ale myslel, že je to čokoláda). 🙂 A aj nádherný vytúžený kabát, ktorý uvidíte v najbližšom článku.
Prajem vám príjemný deň 🙂
